Predstavte si, že idete do boja a v momente prvého fyzického kontaktu by váš protivník prestal hrať svoju rolu. Bolo by jedno, ako veľký alebo silný by bol, ako by sa hýbal, či by útočil, ustupoval, omdlel, alebo nerobil vôbec nič. Pre vás by ste existovali len vy. Nepredstaviteľné, však? Tak to aspoň vyzerá na prvý pohľad. Ale presne toto, aj keď v trochu prehnanom príklade, je fascinujúca stratégia vnútorného Wingtsun.
Nevyhnutným, ak nie konečným cieľom väčšiny bojových umení je zorganizovať v boji zdanlivý chaos v snahe získať kontrolu nad spočiatku nepredvídateľnými udalosťami.
Na dosiahnutie tohto cieľa navrhli takmer všetky bojové umenia stratégie a metódy, ktoré sa dajú viac alebo menej úspešne preniesť z teórie do praxe. V podstate ide v príslušných konceptoch o to, výhodne obsadiť relevantné miesto, absorbovať prichádzajúce sily a sám použiť a zredukovať rozhodovacie kroky a o.i. zvoliť časový faktor vo svoj prospech. Aj mnoho ďalších aspektov by bolo možné zahrnúť - ako napr. úlohu psychiky (bojový duch, vytrvalosť, odolnosť a podobne), fyzickú kondíciu alebo používanie zbraní - a rozlíšiť tak výrazne odlišné prístupy. Jedno majú takmer všetky štýly spoločné: orientujú sa na správanie sa nepriateľa, na ktoré potom nejako zareagujú.
Celá takáto teória sa sprvu zdá byť zbytočná, pretože na čo iné sa má človek v boji inak orientovať?
O to zaujímavejší je prístup, ktorý vnútorný WingTsun zdieľa s niekoľkými ďalšími vnútornými bojovými umeniami. Tu súper hrá úlohu len v okamihu prvého kontaktu. Veľmajster Kernspecht vo svojej knihe „Vnútorný WingTsun" hovorí o „Meeting pointe“ („o bode stretnutia“), ktorý WT-čkar ako subjekt vedome vytvorí s nepriateľom ako objektom. Ak je tento malý moment dosiahnutý, zameria sa takmer celá pozornosť experta na vnútorný WingTsun na seba. Nepriateľ takpovediac zmizne z jeho reality, resp. existuje už len ako poskytovateľ spoločného „bodu stretnutia“.
Nie, nejde tu o mágiu! Svedok takéhoto boja by aj naďalej videl dvoch ľudí.
Napriek tomu táto stratégia mení všetko. Pohľad bojovníka vnútorného štýlu smeruje celkom dovnútra, je zameraný na seba. Nepriateľ už pre neho nie je dôležitý. Presne vie, čo má teraz urobiť, na čo sa musí zamerať. Jeho jedinou mierkou je jeho vlastné telo, vlastná rovnováha, tok energie. Smeruje všetku svoju pozornosť na seba a na bod stretnutia.
Vzťahovať sa sám na seba nie je myšlienka, ktorá sa vyskytuje len vo vnútorných bojových štýloch. Sebaúcta hrá v teórii systému významnú úlohu. Ak vezmeme do úvahy charakteristiky systémov rozvíjajúcich sebaúctu, rýchlo si uvedomíme, aký zaujímavý je tento prístup aj pre bojové umenia.
Je pozoruhodné, že spôsob myslenia, ktorý je dnes úspešne aplikovaný v mnohých rozličných oblastiach (mimo iného kybernetika, psychoterapia, ekonómia), je dlhodobo jedným z konceptov tradičných ázijských bojových umení.
Je tiež zaujímavé, že myšlienka bojov dostane úplne iný charakter, keď súper prestane hrať hlavnú rolu.
Potom niet divu, že v mnohých vnútorných bojových umeniach má schopnosť poraziť protivníka len malý význam. Oveľa viac ide o vlastné vedomie. V zmysle Chan budhizmu sú potom boje len jednoduchým cvičením na udržanie pozornosti za sťažených podmienok.
Z nemeckého originálu preložil R. Gáži
